Kríza v Španielsku zmenila život mnohým ľuďom. Z pohľadu bezdomovca sa pozrieme na prácu mimovládnej organizácie a dôvody, pre ktoré sa stále niektorí ľudia zdráhajú využiť pomoc tretieho sektora.
„Dobrý, pamätáte sa na mňa? Počujte, som hladný.“ Ovidio Fulgeiro je na ulici vyše tridsať rokov a tieto slová vyslovil už mnohokrát. Zaujímavé je, že si jedlo nepýta od žiadnej mimovládnej organizácie, ale od podnikateľov, ktorí vyhadzujú výrobky po dátume spotreby. Zároveň však existuje charitatívna Barcelonská potravinová banka (Fundació Banc dels Aliments de Barcelona, FEBAB), ktorá dodáva potraviny jedálňam pre chudobných a iným združeniam s cieľom pomôcť ľuďom v hmotnej núdzi. Silnejúca kríza sa tak v Španielsku prejavuje dvoma spôsobmi – sú ľudia, ktorí chcú pomáhať a ľudia, ktorí pomoc potrebujú, nie vždy si však k sebe nájdu cestu.
Ostatná štúdia Katalánskeho štatistického úradu (Institut d’Estadística de Catalunya, IEC) ukázala, že pätina obyvateľov Katalánska je ohrozená chudobou. Vážnu situáciu sčasti tlmia organizácie ako FEBAB. Táto mimovládna organizácia patrí do Európskej federácie potravinových bánk, ktorú tvorí dovedna 204 organizácií z 21 krajín. Zabezpečujú rozdeľovanie potravín prostredníctvom rôznych zariadení, akými sú napríklad aj už spomenuté jedálne pre chudobných. Hoci sa s ľuďmi v núdzi nedostávajú do priameho kontaktu, ich práca je kľúčová. Získanú pomoc totiž riadia a koordinujú tak, aby sa dostala k čo najväčšiemu počtu ľudí.
Viacerí si však vedia poradiť aj inak, využívajú napríklad jedlo, ktoré supermarkety vyhadzujú každý deň. Ovidio je jedným z nich. Má sedemdesiat rokov a na vlastnej koži zažíva, ako kríza čoraz viac dolieha na jeho blízke okolie. „Keď som sa začal prehrabávať v kontajneroch, všetci sa mi smiali, ale dnes už mnohí robia to isté, chodia a hľadajú šrot alebo jedlo. Napríklad chlieb, olej alebo cukor som si v obchode nebol kúpiť už dobrých dvadsať rokov.“
O probléme sa diskutovalo aj na poslednom kongrese FEBAB v apríli tohto roka. Plytvanie potravinami, ktoré by sa ešte dali využiť, je jeden z problémov, ktorý najviac znepokojuje i predsedu nadácie Josého Antonia Busta. Tvrdí, že v Európskej únii sa premárni zhruba 89 ton potravinárskych výrobkov, čo tvorí takmer polovicu vyprodukovaných potravín. Problém by sa pritom dal výrazne zmierniť niekoľkými jednoduchými krokmi – obmedzením prebytkov vo výrobe, podporou kompostovania zvyškov jedál a posilnením príslušných opatrení a stratégií. „Veľa potravín po vypršaní doby spotreby je ešte dobrých, ale podnikatelia mi ich nemôžu dať, lebo keby sa mi niečo stalo, boli by za to zodpovední,“ vysvetľuje Ovidio.
Nedostatok potravín je dôvodom, prečo FEBAB organizuje zbierky. Príkladom môže byť tá, ktorú zorganizovali v Katalánsku na konci minulého roka. Vyzbierali v nej vyše 2700 ton potravín. Clara Ramosová bola dobrovoľníčkou na jednom zo zberných miest rozostavaných v jednotlivých supermarketoch. Zdôraznila citlivý prístup, s akým sa občania k projektu stavali: „Všetci sa chceli zúčastniť, až nás dobrovoľníkov bolo nakoniec priveľa. Prihlásili sa všetky vekové kategórie, od mladých až po dôchodcov, všetci ťahali za jeden povraz.“ Zbierka mala ohromný úspech, no vyzbierané potraviny už dávno rozdali. Mimovládne organizácie sa teraz snažia zvýšiť úsilie. To bol dôvod, prečo na spomínanom kongrese José Antonio Busto osobitne upozornil potravinárske závody: „Nechceme, aby ste nám dávali iba prebytky, ale aby ste nám v súlade so zásadami spoločensky zodpovedného podnikania dávali aj malý podiel z vašej produkcie.“
Ak robia takú záslužnú činnosť, prečo potom ľudia ako Ovidio ich nezištnú pomoc odmietajú? „Nerád chodím do jedální pre chudobných lebo tam musím byť s cudzími ľuďmi, čo sa na mňa pozerajú, rozprávajú sa so mnou a ohovárajú ma, že prečo som asi prišiel sám. Navyše neverím, že to robia nezištne, podľa mňa tým koniec koncov všetci niečo sledujú. Ľudia nikdy nič len tak nedarujú.“ Nedôverčivý je aj voči samotným jedálňam pre chudobných. „Mimovládky sú dobré pre niektorých, pre iných zasa nie. Chodia tam aj ľudia, čo pomoc až tak nutne nepotrebujú. Veľa ich má dokonca vlastné majetky.“
Ovidiov postoj možno pramení aj z nedostatku informácií a záujmu o novo ponúkané sociálne služby. Po rokoch života z vlastných prostriedkov nie je ľahké zriecť sa života, na ktorých bol človek zvyknutý a priznať si pred svetom stratu domova. „Veľa ľudí hladuje ako ja a môžu si za to sami, lebo sa nechcú zmieriť so zmenami v živote a začať jesť menej kvalitné potraviny. Ľudia sa ma pýtajú ako je možné, že vyzerám tak zdravo. Jednoducho treba vedieť žiť.“
Európska únia si v stratégii Európa 2020 dala za cieľ znížiť aspoň o dvadsať miliónov počet ľudí čeliacich chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Dosiahnuť to chce návrhom k Viacročnému finančnému rámcu na roky 2014-2020 v objeme 2,5 miliardy eur.
Napriek niektorým výhradám si nadácia FEBAB za svoju neziskovú sociálnu pomoc v roku 2012 vyslúžila Cenu princa Astúrskeho za svornosť. Je to však iba malé povzbudenie pred podobné organizácie, aby pokračovali vo svojej práci, ktorá sa bohužiaľ stáva zdrojom obživy pre mnohé rodiny. A čo sa týka Ovidia, priznáva, že budúcnosť nevidí ružovo. Nemyslí tým seba, ale ľudí, ktorí žijú uprostred spoločnosti a platia dane. „Kým budú existovať peniaze, bude sa vyhadzovať, no keď zaniknú, karta sa obráti. Ja v tom aj tak mám jasno. Som veľmi šťastný a mám pred sebou ešte dobrých tridsať rokov života, ak nie viac.“
Najnovšie komentáre