Otvorené rany Bosny a Hercegoviny

Dôsledky vojny v Bosne sú ešte stále citeľné:  „Väčšina z nás, mladých Bosniakov, chce odísť.“ Alma, Anela a Srđan nám opíšu realitu štátu, ktorý je aj naďalej rozdelený. Experti nám vysvetlia, čo sa vlastne stalo.

Unos familiares entierran a su ser querido, identificado en julio de 2010, quince años después de que fuera asesinado en Srebrenica, Bosnia-Herzegovina (autor: Alfons Rodríguez)
©Alfons Rodríguez

„Prinášali stovky rakiev. Celú chodbu naplnila smrť a náreky. Všetko som to v tichosti pozoroval. Pomaly som sa prechádzal z jedného miesta na druhé so zovretým srdcom. Videl som rodinu oplakávať svojho milovaného, zdvihol som fotoaparát a spravil niekoľko záberov.“

Takto vykresľuje udalosť predchádzajúcu tejto reportáži španielsky fotoreportér Alfons Rodríguez, ktorý informoval o konfliktoch v Kongu alebo Iraku pre médiá ako National Geographic. Tento raz sa Rodríguez nachádzal v Bosne a Hercegovine, kde zachytil moment, keď rodina pochovávala svojho príbuzného pätnásť rokov po tom, ako ho zavraždili v Srebrenici. Túto scénu odfotil v roku 2010, no mohla by sa zopakovať ešte aj tento rok, pretože ešte stále zostáva dvetisíc obetí, ktorých telá doposiaľ neboli identifikované a pochované.

Srebrenica je v súčasnosti malé mesto nachádzajúce sa na východe Republiky srbskej. Táto oblasť, obývaná prevažne Srbmi, je jedným z dvoch regiónov, ktoré tvoria štát Bosna a Hercegovina. Druhá polovica sa nazýva Federácia Bosny a Hercegoviny a spolunažívajú v nej Bosniaci a bosnianski Chorváti. Bosna je preto decentralizovaný štát skladajúci sa z dvoch politických entít a obývaný tromi národnosťami.

Pred vojnou, ktorá sa odohrala v deväťdesiatych rokoch, neexistovalo toto rozdelenie na oblasti ani územia so zdvojenými pomenovaniami. Do roku 1992 Bosna a Hercegovina bola jednou zo šiestich republík, ktoré spolu s dvomi autonómnymi oblasťami tvorili Juhoslovanskú socialistickú federatívnu republiku.

Juhosláviu držali pokope tri piliere: osoba maršala Josipa Broza Tita ako hlava štátu, Zväz komunistov Juhoslávie ako nástroj politickej kontroly a federálne vojsko ako nástroj boja proti vnútorným rozporom alebo vonkajším zásahom. Po Titovej smrti v roku 1980 sa zvyšné dva piliere štátu zrútili ako domček z karát. Proces dezintegrácie viedol k piatim vojnám medzi rokmi 1991 a 2001. Kosovo, územie, ktorého nezávislosť uznali Spojené štáty a Francúzsko, nie však Španielsko a Srbsko, je dôkazom, že proces dodnes nie je zavŕšený. Bosna a Hercegovina, so štátnym aparátom paralyzovaným rozdelením na dve politické entity, rotujúcou prezidentskou funkciou a 45 percentnou mierou nezamestnanosti to všetko len potvrdzuje.

Čo sa udialo?

FOTO 2: Vista panorámica de Sarajevo, en una foto reciente (autora: Alma Telibecirevic)
© Alma Telibecirevic

Skoro na jar roku 1991 sa srbský prezident Slobodan Miloševič a jeho chorvátsky náprotivok Franjo Tudjman stretli v starom Titovom vidieckom dome. Išlo o utajené stretnutie a nikto ani len netušil, že sa chystali rozdeliť si medzi sebou štát, ktorý im nepatril – Bosnu a Hercegovinu. Ich odôvodnenie: medzi vyše štyrmi miliónmi obyvateľov Bosny bolo 31,3 percenta bosnianskych Srbov a 17,3 percenta bosnianskych Chorvátov. Väčšinovým obyvateľstvom boli takzvaní Bosniaci, ktorí boli moslimského pôvodu a tvorili 43,7 percenta populácie. Žiadna zo západných vlád neprejavila o tieto plány záujem.

Miloševič vyjadril pred Srbmi po celej Juhoslávii túžbu po veľkom Srbsku. Bola to však zámienka, ktorú použil na udržanie sa pri moci. V skutočnosti ale, hneď ako to bolo možné, obišiel Srbov žijúcich v Republike Srbská Krajina, ktorá sa rozprestierala na dnešnom chorvátskom území. Miloševič v skutočnosti túžil po veľkom Miloševičovi. Tudjmanovi išlo o niečo podobné.

Po tom, čo zomrel Tito a slovinský lídri vystúpili zo Zväzu komunistov Juhoslávie, sotva zostávali piliere, na ktorých dovtedy stál juhoslovanský štát. Ba čo viac, posledný pilier, ktorým bola federálna armáda, sa v prvom konflikte so Slovinskom ukázal ako neschopný. V tomto vojsku, ktorého vedenie tvorili poväčšine Srbi, boli zastúpení príslušníci všetkých juhoslovanských národností, a tak sa stalo, že Chorváti a Slovinci boli mobilizovaní proti vlastným. V tom období, keď Sovietsky zväz strácal silu a Juhoslávia ostala bez podporných pilierov, väčšina politických lídrov juhoslovanských republík prijala jednoduchú stratégiu: uchýliť sa k nacionalizmu s cieľom udržať sa pri moci a podnecovať nenávisť k susedným národom za účelom získania volebných hlasov.

„Tak ako v dejinách mnohých iných štátov s bohatou históriou, aj v histórii Juhoslávie sa niektoré skupiny, nie vždy etnické, proti sebe násilne postavili. Z tohto dôvodu nebolo pre politikov  ťažké využiť pocity odmietania ba dokonca etnickej nenávisti odvolávajúc sa na minulosť. Mohli si tak udržať politickú kontrolu nad svojou republikou, regiónom či krajom… Inými slovami, nahradili ideológiu, na ktorej sa podieľali všetci, teda komunizmus, za inú, ktorou bol nacionalizmus. Cieľom bolo zotrvanie pri moci, pričom pomocou veľmi svojvoľných konceptov väčšinového a menšinového obyvateľstva, ktoré boli v otázkach identity takmer bezobsažné, zdôrazňovali svoje privilegované postavenie.“ Takto vysvetľuje vývoj v deväťdesiatych rokov María José Pérezová del Pozo, doktorka v odbore informačných vied a profesorka medzinárodných vzťahov so zameraním na strednú a východnú Európu na Univerzite Complutense v Madride.

„To, čo bolo pôvodcom a neskôr aj udávalo vývoj vojnových udalostí, nebola náboženská otázka, ale predovšetkým politicko-etnická problematika. Chcem ešte raz zdôrazniť, že staré komunistické elity vo viacerých republikách zostali pri moci využívajúc nový nacionalistický diškurz. O to im išlo. V prípade projektov národných štátov (ako v Chorvátsku alebo Srbsku) sa tiež využívala otázka etnicity, pomocou ktorej sa konflikty sústredili na isté územia a ospravedlňovali sa tak etnické čistky,“ tvrdí Pérezová del Pozo.

Vojny trvali v podstate celé deväťdesiate roky a zasiahli všetky republiky bývalej socialistickej federácie. Bosna, ktorá bola jednou z najchudobnejších krajín v oblasti, na to doplatila najviac.

Vojna v Bosne bola absolútnym zmätkom, v ktorom sa zmiešali vojská troch národností s polovojenskými jednotkami, neonacistickými dobrovoľníkmi, mudžahídmi, komunistami, mafiánskymi skupinami a jednotkami NATO. Ak v posledných rokoch existovalo peklo na zemi, tak ním bolo práve Sarajevo, hlavné mesto Bosny, kde partizáni získavali body navyše za každé zavraždené dieťa.

Za týchto okolností 11. júla 1995 vojská vedené bosniansko-srbským generálom Ratkom Mladičom vtrhli do Srebrenice, enklávy, ktorá bola OSN vyhlásená za „bezpečné územie“ a bola pod ochranou štyristo príslušníkov holandských mierových zborov, tzv. modrých baretov. Jej status bezpečnej zóny prilákal okolo 60 tisíc civilistov utekajúcich pred konfliktom. Mladičovi vojaci vykonali etnickú čistku, v ktorej za necelých desať dní zabili viac ako osem tisíc ľudí.

Vojna v Bosne trvala niečo cez tri roky. Skončila sa v roku 1995 a vyžiadala si stotisíc obetí (údaje sa pohybujú medzi 25 000 a 330 000 v závislosti od zdroja). Milión osemsto tisíc ľudí sa stalo vyhnancami alebo utečencami.

Americká diplomacia po viacerých neúspešných európskych pokusoch nakoniec dosiahla, že zúčastnené strany podpísali v americkom Daytone mierovú dohodu, ktorá ukončila vojnový konflikt v Bosne a Hercegovine. Politologička Laja Destremauová z King‘s College je odborníčkou na bosniansky konflikt a o Daytonskej dohode tvrdí, že „bola jediným možným riešením na ukončenie krviprelievania v Bosne. Politický systém a štátne zriadenie, ktoré zaviedla, sú však úplne neúnosné. Traja prezidenti (srbský, chorvátsky a bosniansky) sa striedajú každých osem mesiacov, čo očividne vedie k politickému kolapsu. Prijímať reformy je nemožné. Navyše v tomto prostredí silnejú nacionalistické nálady, ktoré sú už aj tak dosť citeľné. Systém je založený na separovaní etník – deti v školách sú rozdelené, zákony neplatia pre všetkých občanov rovnako… Napríklad na voľbách sa môžu zúčastniť iba príslušníci týchto troch národností. Paralyzovaná administratíva brzdí uskutočňovanie dlho očakávaných reforiem, ako sú tie ústavné. Reforma ústavy by vyžadovala, aby sa títo politici vzdali časti svojej moci. Preto boli Daytonské dohody v tom čase potrebné a pravdepodobne predstavovali jediné možné riešenie, dnes sú však čiastočne zodpovedné za súčasnú politickú paralyzáciu v Bosne.“

„Napriek napätiu, ktoré je možné niekedy pocítiť, je veľmi nepravdepodobné, že sa obnoví násilie,“ pokračuje Destremauová, „budúcnosť regiónu je spojená s Európskou úniou a taktiež krajina v mnohom pokročila. Avšak, na dosiahnutie plného zmierenia sú potrebné desiatky rokov. Európska únia nemôže hneď žiadať, aby Bosniaci spolunažívali šťastne po tom, čo sa v deväťdesiatych rokoch stalo. Dosiahnutie stabilizácie môžeme považovať za prvý krok.

Určité aspekty však Daytonská dohoda nemohla vyriešiť. „Môžeme spomenúť každodenné napätie medzi komunitami. Napríklad: takmer neexistujú zmiešané manželstvá ľudí rôznych národností, čo bolo pred vojnou bežné,“ tvrdí Destremauová a pripomína, že „ak je vojna pokračovaním politiky s použitím iných prostriedkov, platí to aj opačne.“

Čo sa deje teraz?

FOTO 3: Alma Telibecirevic (autor: Vanja Cerimagic)
© Vanja Cerimagic

V Berlíne už niekoľko rokov nie je problém nájsť večierky s balkánskou hudbou. Nehovoríme pritom o folklóre, ale o elektronickej hudbe. Dídžeji vyberajú sample s balkánskymi rytmami a vytvárajú z nich nekonečné a stále sa zrýchľujúce skladby, pri ktorých sa ľudia bláznia. Mladí Nemci a ďalšie národnosti, ktoré obývajú rôznorodý Berlín, si túto hudbu zaľúbili a večierky venované výhradne tejto hudbe dnes už nie sú ničím výnimočným. Rovnako nie je zvláštnosťou, že v centre Berlína nájdete nočný klub pomenovaný po hlavnom meste Republiky srbskej: Banja Luka.

Toľký balkánsky vplyv sa môže pripisovať tomu, že v deväťdesiatych rokoch bolo práve Nemecko krajinou, ktorá vyvinula najväčšie úsilie pri prijímaní bosnianskych utečencov. Celkom 320 tisíc ľudí z tejto krajiny pred konfliktom ušlo do Nemecka. Mnohí z nich, medzi nimi aj Anela Aličová, boli ešte deti. „Narodila som sa v Sarajeve a žila som tam až do začiatku vojny. Keď vypukla vojna, bola som ešte dieťa a s mamou som bola v Goražde, jej rodnom meste. Opustili sme ho a presťahovali sa do Kostnice v Nemecku.“ Tam žila až do svojich siedmych rokov, potom sa rodina rozhodla pre návrat do Sarajeva. Zakrátko však museli znova zmeniť mesto. „Ani matka, ani otec neboli schopní nájsť si prácu v Sarajeve, takže sa moja matka rozhodla hľadať niečo vo svojom rodnom meste. Spolu s matkou sme sa tam presťahovali a neskôr za nami prišli aj môj otec a brat. V Goražde som žila osem rokov.“

Na Anelu ešte stále čakali určité zmeny. „V druhom ročníku na strednej škole som si dala žiadosť na prijatie do ‚United World College‘ v Mostare, kde som strávila dva roky života. Po skončení školy som sa rozhodla odísť tam, kam aj väčšina mojich priateľov – do Spojených štátov. Nikdy som to neplánovala a ani ma nelákala tá myšlienka, no situácia v Európe a škola ma zaviedli do Marylandu, kde žijem už tri roky.“

Anela má teraz 21 rokov a mohli by ste si ju pomýliť s ktoroukoľvek americkou študentkou v jej veku. Všetko v jej živote vyzerá šťastne a normálne, až pokiaľ sa jej nespýtate ako ju zasiahla vojna. „Agresia v Bosne ma zasiahla dvojnásobne. Na jednej strane som musela prežiť väčšinu detstva v Nemecku, ďaleko od rodiny a otca, ktorý zostal v Sarajeve. Na druhej strane, môj starý otec bol zavraždený v Goražde a nikdy som nemala možnosť ho spoznať. Som šťastná, že sa nič nestalo ďalším členom mojej rodiny.“

Aj napriek diaľke a zaneprázdnenosti štúdiom umenia sa Anela neprestala zaujímať o politickú situáciu vo svojej krajine. „Ako dcéra dvoch Juhoslovanov,  ktorí nikdy nevenovali pozornosť menu alebo náboženstvu, som bola vychovávaná v antinacionalistickej rodine. Otec a mama žili v tom istom dome spolu so Srbmi, Chorvátmi, židmi a moslimami. Bola som veľmi naivná, keď som si myslela, že sa vytratila nenávisť a už neexistuje. Keď som odišla na strednú školu do Mostaru a tam žila s deťmi, ktoré pochádzali z oblastí obývaných výlučne Chorvátmi alebo Srbmi, uvedomila som si, že nenávisť naozaj existuje. Našťastie to nikdy nebolo medzi mnou a mojimi priateľmi, ale videla som nevraživosť z rôznych uhlov. A postupne ako dospievam vidím veľa ľudí z týchto troch skupín, ktorí budú vždy frustrovaní a nahnevaní. Kto by nebol? Nikomu z nás sa nežije dobre. Republiku srbskú, Federáciu Bosny a chorvátsku oblasť trápia tie isté problémy. Je nedostatok pracovných príležitostí, ekonomika a poľnohospodárstvo sú v zúfalom stave. Navyše máme troch prezidentov a nikto s nimi nie je spokojný. Rozdelenie Bosny a Hercegoviny na Republiku srbskú a Federáciu Bosny dokazuje, koľko nenávisti je medzi obyvateľstvom.“

Anela si myslí, že rozdelenie Bosny na dve entity „bolo jediným správnym riešením pre obe strany v roku 1995,“ ale pochybuje o tom, že by bolo správnym teraz.

„Rozdeľuje nás to čoraz viac. Politici zastupujúci bosnianskych Srbov sa chcú oddeliť, preto sa naše školstvo, ekonomika, politika a všetko ostatné líšia na oboch stranách. Deti z Republiky srbskej netušia, čo sa deje vo Federácii a naopak. Mám pocit, že nové generácie učíme nenávisti a rozdeleniu.“

Srđan Beronja má 22 rokov a pochádza zo srbskej časti Bosny. Keď bol malý, musel sa s rodinou v rámci oblasti niekoľkokrát presťahovať, aby sa vyhli zóne, kde práve zúril ozbrojený konflikt. Nakoniec sa usadili v meste Banja Luka, kde žil až do roku 2010. Vtedy odišiel do Spojených štátov, kde študuje medzinárodné vzťahy a ekonómiu na Brownovej univerzite. Srđan, ktorý na otázky odpovedá bezchybnou španielčinou, sa zhoduje s Anelou v tom, že súčasné politické rozdelenie krajiny má svoje nedostatky. „Myslím si, že rozdelenie Bosny na dve politické entity bolo vtedy správnym riešením, aby sa zastavil konflikt, ale dnes je trochu zbytočné, pretože to oslabuje vládu. Dnes mi to pripomína politickú hru, ktorá rozdiely zväčšuje namiesto toho, aby ich riešila a pracovala na pozitívnych ekonomických stratégiách. Vláda vždy upriamovala pozornosť na nacionalizmus a politické rozdiely tak, aby ľudia zabudli na neustále sa opakujúce ekonomické zlyhania aktuálnej vlády.“

Srđan nachádza problémy aj na iných úrovniach. „Bohužiaľ, u mnohých mladých sa dnes prejavuje nacionalizmus. Nemajú naň dôvody a ani reálne nevedia prečo. Je však pravda, že ich je menej, ako kedysi. Častejšie je to v menších a uzavretejších komunitách. Vďaka cestovaniu, spoločným podujatiam, internetu, zdravému úsudku a niektorým školám ako ‚United World College‘ v Mostare sa to zlepšuje.“

Avšak skúsenosti  s ‚United World College‘ má v Bosne len veľmi málo ľudí. Alma Telibericová si spomína, že je bežné, ak sú „dve školy pod jednou strechou.“ Jedna časť je určená pre srbské deti a druhá pre Chorvátov a Bosniakov. Podľa Almy dôsledky konfliktu „ešte v žiadnom prípade nedozneli.“ Bosna a Hercegovina z jej pohľadu „je ešte stále veľmi rozdelená a ktokoľvek to tam môže postrehnúť.“

Keď sa vojna začala, Alma bola iba tínedžerka. Narodila sa v Sarajeve v roku 1978. Na Sarajevo svojho detstva spomína ako na „hipisácke mesto plné hudby a dobrej atmosféry. Bola som malá, ale pamätám si Olympijské hry v roku 1984 a celú tú atmosféru.“ Mestskú časť, v ktorej bývala, obsadili a jej rodina musela odísť. „Nechali sme všetky naše veci tam a stali sme sa utečencami. Môjho otca zastrelil partizán koncom roku 1992. V tom čase som mala 14 rokov.“

Pre Almu, ktorá má dlhoročné skúsenosti s organizovaním festivalov a kultúrnych projektov, je toto mesto stále srdcovou záležitosťou. „Sarajevo je jedno z najkrajších miest na svete. Nie je ani veľké ani malé, poskytuje dosť miesta pre decentný život. Je to taká zmes medzi západom a východom, veľa ľudí ho volá ‚európsky Jeruzalem,‘ keďže v jednej štvrti môžeš na päťsto metroch nájsť pravoslávne, katolícke, židovské a moslimské chrámy. Jedlo je tam skvelé a ľudia sú priateľskí.“

Napriek všetkému tomuto kultúrnemu bohatstvu, Alma poukazuje na to, že „veľa mladých ľudí chce odísť.“ Dôvodom je, že „situácia v Bosne a Hercegovine pravdepodobne nebola nikdy horšia… Nezamestnanosť dosahuje už 55 percent. Európska únia tvrdí, že nejavíme známky žiadneho pokroku a preto zoškrtajú pomoc. Nik tu neinvestuje. Je to nesmierne skorumpovaný a veľmi rozdelený štát a podľa štúdií sme padli na posledné miesto v ekonomickom rozvoji v Európe. Väčšina mladých Bosniakov chce opustiť krajinu, vrátane mňa, ak sa mi naskytne príležitosť.“

Anela vidí len jedno riešenie. „Kľúčom je výchova našich detí, podnecovanie morálnych hodnôt a upozorňovanie na pozitívne aspekty. Musíme zanechať nenávisť medzi rôznymi etnickými skupinami. Náš štát je ešte veľmi mladý a prešlo pomerne málo času odkedy sa skončila vojna. Je pochopiteľné, že sú ľudia, ktorí sa cítia ranení a nechcú spolupracovať, preto potrebujeme zapracovať na svojej budúcnosti a budúcich generáciách.“

POĎAKOVANIE

Chcel by som poďakovať nasledujúcim ľuďom: Alic Anela, Srđan Beronja, Emir Bihorac, Laja Destremau, Maria Hardt, Una Hajdari, Enesa Mahmic, Cristina Marí, Milena Nikolic, Nada Nowicka, María José Pérez, Alfons Rodríguez, Gervasio Sánchez, Xavier Servitja y Alma Telibecirevic. Vďaka, že ste boli takí milí a podelili sa so mnou o svoj pohľad na to, čo sa stalo a tiež, že ste mi pomohli skontaktovať sa s tými správnymi ľuďmi. Niektoré výpovede som pre nedostatok miesta nemohol zaradiť do článku,  bez ich pomoci by som však nemohol dosiahnuť to, o čo mi išlo – poskytnúť prierez aktuálnou a komplikovanou situáciou prekrásnej Bosny, ako aj upozorniť na nezmyselnosť vojny.

Autor

J. Ignacio Urquijo Sánchez (Španielsko)

Štúdium / práca: žurnalistika a medzinárodné vzťahy

Jazyky: španielčina, angličtina, nemčina

Európa je pre mňa… zmes úžasných kultúr od Shakespeara po Cervantesa, od Rilského kláštora až po západ slnka na Roque Nublo.

Blog: www.ignaciourquijo.wordpress.com

Twitter: @nachourquijo

Preklad

Dagmara Fukasová (Slovensko)

Preklad

Adam Oravec (Slovensko)

Štúdium: prekladateľstvo a tlmočníctvo (španielčina a portugalčina)

Jazyky: slovenčina, španielčina, portugalčina, angličtina a čeština

Európa je pre mňa… domov.

This post is also available in Bosanski - Hrvatski - Srpski, Català, Deutsch, English, Español, Français, Galego, Italiano, Magyar, Português, Türkçe and [Main Site].

Author: maria

Share This Post On

Submit a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

css.php

Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. Viac info

Táto stránka má povolené cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby. Ak budete pokračovať v prehliadaní tejto stránky bez toho, aby ste si zmenili nastavenie cookies alebo kliknete na ´Súhlasím´, súhlasíte s používaním cookies.

Zavrieť