Nasledujúce riadky sú osobnou výpoveďou mladého imigranta z Afganistanu.
Ibrahim má dvadsaťsedem rokov, pochádza z Afganistanu a momentálne žije v Grécku. Je to veľmi jednoduchý človek oplývajúci láskavosťou. Pokoj v jeho hlase skrýva nezvyčajnú vyspelosť, ktorú získa len človek z jeho životnými skúsenosťami. Ibrahimove skúsenosti ani zďaleka nepripomínajú skúsenosti bežného mladého muža v jeho veku. Naučil sa vidieť život realisticky, no ako človek sa nezmenil, práve naopak. Privítal ma s láskavým úsmevom a srdečným podaním ruky, aby mi vysvetlil problémy, ktorým musel čeliť a stále čelí.
Ibrahim, prečo si musel opustiť svoju krajinu?
Musel som odísť kvôli vojne. Bol som len dieťa a otec sa bál, že ma naverbujú do armády. Taliban chodil z dediny do dediny a násilím verboval deti.
Ako si opustil krajinu?
Odišiel som spolu so sestrou a jej manželom. Celú cestu sme kráčali. Zaplatili sme veľa peňazí prevádzačovi, ktorý nás previedol do Iránu a následne do Turecka. Chvíľu sme zostali v Turecku, no neskôr sme prekročili hranice Grécka. Odišli sme do mesta Alexandrupoli a odtiaľ sme išli vlakom do Atén.
Bola cesta nebezpečná?
Áno, bola. Najmä na hranici medzi Iránom a Tureckom, kvôli tureckým problémom s Kurdmi. V jedno ráno, keď sme spali vo vyschnutom potoku, nás zobudili nejakí vojaci. Povedali nám, že nás minulú noc videli a takmer nás zastrelili. Mysleli si, že sme Kurdi zo Strany kurdských pracujúcich. Nestrieľali len preto, že sme mali zo sebou deti. Mnoho ľudí takto zomrelo.
Koľko dní ste kráčali?
Päť alebo šesť dní z Afganistanu do Iránu a asi týždeň z Iránu do Turecka. Išli sme v noci a cez deň sme spali. Podmienky boli ťažké, pretože to bolo v zime; bolo veľmi chladno a veľa snehu. Mali sme zásoby, no minuli sa nám, takže sme museli byť trpezliví, až kým sme neprišli niekam, kde sme si mohli kúpiť niečo na jedenie.
Čo ste urobili, keď ste dorazili do Grécka?
Keď sme dorazili do mesta Alexandrupoli, prevádzač nás okradol. Vzal si naše peniaze, vzal si všetko, čo sme mali a povedal nám, aby sme odišli, inak nás zabije. Bol som so sestrou, jej manželom a ďalšími dvoma deťmi. Našťastie si nás neskôr na ceste všimol jeden milý muž. Zastavil a spýtal sa kam máme namierené. Vedel som hovoriť po anglicky a trochu po grécky, tak som mu vysvetlil, čo sa stalo a že by sme sa chceli dostať do Atén. Zobral nás na vlakovú stanicu a lístky do Atén nám kúpil. Keď sme tam prišli, išli sme do utečeneckého centra.
Ako ste žili v Aténach? Udelil vám štát azyl?
Nie, neudelil. Dali nám ružovú kartu na dočasný pobyt. Žili sme v utečeneckom centre a ja som si našiel prácu, pretože sme potrebovali peniaze. Jedného dňa, keď som sa vrátil z práce, zistil som, že moja sestra, jej manžel a deti sú preč. Rozprávali sme sa o tom, no nečakal som to.
Koľko si mal vtedy rokov?
Mal som trinásť alebo štrnásť. Bol som úplne sám, nikoho som nepoznal. V centre pre utečencov som mal nejaké potýčky so staršími deťmi, tak som sa spýtal sociálnej pracovníčky, či môžem odísť. Poslali ma do inštitúcie pre siroty Paidopolis v Solúne. Kým som tam bol, moju žiadosť o azyl zamietli. Z neznámych dôvodov mi to ľudia z inštitúcie povedali príliš neskoro a ja som sa už nemohol opätovne zaregistrovať. Informovali ma až rok potom, čiže som stratil právo na azyl. Kvôli tejto chybe mám stále problémy s papiermi. Nedávno ma zatkli. Strávil som dvadsaťdva dní vo väzení… bolo to hrozné. Našťastie mi pomohli známi, a tak ma prepustili, inak by som tam strávil tri až dvanásť mesiacov.
Ako si sa dostal do sirotinca Papafio?
Keď Paidopolis v roku 2001 zavreli, poslali nás do Papafio. Zostal som tam až do roku 2008 a keď som odišiel, prenajal som si s kamarátom dom.
Ako sa mali veci v Papafio?
Bolo tam dobre. Našiel som si tam mnoho výborných kamarátov. Chodil som do školy, no práca bola pre mňa dôležitejšia. Potreboval som ju, pretože peniaze, ktoré sme dostávali nestačili na to, aby sme sa postavili na vlastné.
Si v kontakte so svojou rodinou?
Nie, nie som. Môjho otca zabili minulý rok v marci. Moja rodina bola nútená opustiť krajinu. Bohužiaľ, neviem kde sú. Nie som s nimi v kontakte.
Cítil si sa tu v Grécku niekedy odmietaný na základe svojej národnosti?
Áno a naozaj ma to mrzí. Pamätám si, že som raz reagoval na pracovnú ponuku v novinách, no keď som im povedal svoje meno a odkiaľ pochádzam, povedali mi, že by radšej prijali niekoho miestneho. Ťažko sa mi hľadala práca. Vedel som, že budem čeliť niečomu takému. Ľudia reagujú zvláštne, keď počujú moje meno. Myslím si, že nie je fér súdiť všetkých imigrantov podľa rovnakého metra. Napríklad, keď vidíte v televízii, že nejaký Afganec spáchal zločin, automaticky sú všetci Afganci zlí.
Čo očakávaš od budúcnosti? Aké sú tvoje predstavy?
Pravdou je, že už ani neviem, čo očakávať. V minulosti som dúfal, že zostanem v Grécku, dnes už to tak nie je. Nemôžem sa vrátiť domov, pretože viem, že ma zabijú.
Čo by si chcel, aby sa stalo?
…Chcel by som mať práva. Žijem tu už pätnásť rokov. Naučil som sa jazyk. Chodil som do školy, dokončil som strednú aj technickú… som cudzinec tu aj vo svojej vlastnej krajine. Svoju rodinu som nevidel už osemnásť rokov. Môjho otca zabili a moja mama musí mať dnes už šesťdesiatdeväť alebo sedemdesiat rokov.
V akom štádiu sú teraz tvoje papiere? Čakáš na nejakú odpoveď?
Čakám, že sa mi ozvú, aby som mohol ísť na políciu vybaviť si ružovú kartu a potom do Atén na pohovor. Povedali mi, že to potrvá mesiac, už prešli dva a ešte sa stále neozvali.
Čo by si chcel odkázať ľudom, ktorí si prečítajú tento článok?
Nesúďte len to, čo vidíte. Nesúďte ľudí na základe výzoru, ale snažte sa vidieť do ich sŕdc, snažte sa ich spoznať, sadnúť si a porozprávať sa. Ráta sa to, čo je vo vnútri.
[crp]
Najnovšie komentáre