Štyri pohľady na homosexualitu v Rusku

 

Andrej Gluško sa narodil pred 26 rokmi v Krasnodare, miliónovom meste na juhu Ruska neďaleko Kaukazu. Vyštudoval ekonómiu na Piatigorskej univerzite a súhlasil s tým, že nám rozpovie, prečo sa rozhodol odísť zo svojej rodnej krajiny a usadiť sa v Madride.

 

Ako sa ti žilo v Rusku?

Páčilo sa mi tam, mám rád ruskú históriu, kultúru, literatúru, maliarstvo… Po kultúrnej stránke je moja krajina úžasná, ale život tam nie je zrovna jednoduchý, hlavne pre homosexuálov. Ak si gay a chceš viesť normálny pokojný život a v budúcnosti si chceš založiť rodinu, nikdy nebudeš mať slobodu ani pokojný, jednoduchý či viac-menej normálny život.

 

Prečo si odišiel?

V Rusku ide všetko trochu rýchlejšie a keď má človek 22 rokov, očakáva sa, že už je dospelý a usadený, a preto ľudia na teba zazerajú, keď sa dostaneš do tohto veku a ešte nemáš ženu a deti. Ja som už mal 22, dokončil som školu, mal som prácu a všetko šlo v pohode, až pokým som si neuvedomil, že sa nemám kam posunúť. Nemohol som mať partnera alebo vlastnú rodinu, pracovný a rodinný život sa bili. Musel som sa rozhodnúť, či chcem pokračovať v tom istom v rámci  „normálu“ alebo odísť a začať život od nuly. A rozhodol som sa pre nový začiatok, lebo… nič ma tam nedržalo. V mojom okolí v Rusku sa o homosexualite ani len nehovorilo. Mal som síce malý okruh kamarátov gayov, ale celé to bolo utajované. A tak som všetko nechal tak. Rodine som povedal iba, že chcem ísť študovať do zahraničia. Otec si stále myslí, že som tu kvôli rozdielnej kultúre, lebo rodičia nevedia, že som gay, a vlastne sa to ani nedozvedia. Sestra o tom vie, lebo jej som to pred rokom povedal.

 

A čo Španielsko, páči sa ti tu?

Áno, je to tu skvelé, milujem Španielsko, je to moja druhá domovina. Problém však je, že je tu trochu ťažšie prežiť sám, lebo Španieli sú tak trochu… Sú otvorení, no nie je práve jednoduché spriateliť sa s nimi. Všetci sa stále pýtajú, ako sa mi tu páči a ako sa mám, ale ďalej sa už nezaujímajú. Španieli sú veľmi spoločenskí do určitého bodu, potom už pomenej. Ale je mi tu veľmi dobre, zostal by som tu celý život. Európu som precestoval krížom-krážom a táto krajina sa mi páči najviac. Cítim sa tu bezpečnejšie než doma v Rusku.

 

Zdá sa ti, že údaje z prieskumov, ktoré prezrádzajú, že väčšina Rusov nie je tolerantná voči homosexualite, sa nejako prejavovali aj v tvojom každodennom živote?

Násilie som v Rusku ani nezažil, lebo v skutočnosti to bolo, akoby homosexualita ani neexistovala. Teraz sa o tom viac hovorí kvôli novej Putinovej vláde. Neviem, prečo to toľko omieľajú, možno preto, aby odviedli pozornosť od iných závažných politických problémov. Teraz sa každý deň spomínajú homosexuáli a hovorí sa, že ich orientácia je zlá, až ľudia tomu napokon uveria. Vlastne keď v Rusku schválili zákon proti homosexuálnej propagande, volal mi otec, aby mi povedal, ako sa z toho teší. Dokonca existuje jedna politická strana, ktorá otvorene nabáda na zabíjanie gayov na Červenom námestí. Niektorým z toho začína trochu preskakovať…

 

Za dôb ZSSR bola homosexualita považovaná za chorobu. Zmenilo sa to za posledné roky?

V tých dobách za to zatvárali do basy. Teraz je najhoršie to, že spájajú dve rôzne veci dohromady… Lebo ten zákon, ktorý nedávno schválili, pojednáva o „zákaze propagácie homosexuality a pedofílie“, akoby to bolo to isté. Problém je, že v ruštine slová „buzerant“ a „pedofil“ znejú podobne, a tak si ľudia často myslia, že tie slová znamenajú to isté.

 

Za tento zákon hlasovali skoro všetci poslanci. Žiadna strana nie je tolerantná?

Je skupinka politikov, ktorí sa priznali k homosexualite a bojujú za naše práva. Ale aj tak, všetky tie reči, že Rusko je demokratická krajina… Nie je, Rusko nie je demokratické a nikdy ani nebolo. Nezdá sa mi, že by sme boli demokratickou krajinou, skôr diktatúra alebo niečo také. Robíme krok späť.

 

Rozhodnutia, ktoré robí Rusko v tejto oblasti sa týkajú aj iných krajín. Napríklad v Španielsku sa pozastavili adopcie ruských detí, pokiaľ španielske úrady nedokážu, že deti neskončia u homosexuálov.

[http://sociedad.elpais.com/sociedad/2013/09/11/actualidad/1378930573_141367.html]

V Rusku je veľmi veľa detí, ktoré nemajú nikoho. Ja sám som chodil do školy, kam chodili aj siroty alebo opustené deti. Videl som, aký majú život a ako sa snažia prežiť. Preto si myslím, že vždy je lepšie, ak dieťa má matku alebo niekoho, kto sa oň postará a bude mu nablízku aj v ťažkých chvíľach. Ale to, čo robí ruská vláda v podstate znamená, že homosexuáli by sa detí nemali ani dotýkať, lebo na ne môžu preniesť svoju „chorobu“.

[http://www.hrw.org/news/2013/09/13/anti-gay-law-shames-putin-s-russia]

 

Prečo si myslíš, že sa toto všetko v Rusku deje?

V prvom rade si myslím, že je to kvôli tomu, že ortodoxná cirkev je v tomto ohľade jedna z najprísnejších, dokonca viac než katolícka. Potom si myslím, že je to aj kvôli Stalinovi, lebo on ako prvý zaviedol zákon proti homosexualite a ešte stále je veľa ľudí s komunistickým zmýšľaním. A tak sa to kopí.

 

V Španielsku vysoké zastúpenie katolíkov neprináša problém s rešpektovaním inej sexuálnej orientácie…

Ale tu v Španielsku si to homosexuáli nevážia.

 

Nevážia si slobodu, ktorú majú?

Nie, zvykli si na pohodlný a pokojný život. Ja som si tiež zvykol, ale keď ma prídu pozrieť moji kamaráti do Madridu, sú zaskočení. Človek ide po ulici a pomyslí si: „Môže to zájsť až do takých extrémov?“ Občas sa to aj tu trochu preháňa. Pre mňa je najdôležitejšie mať možnosť žiť pokojne a slobodne.

 

A sme na konci rozhovoru. Posledná otázka – chceš, aby sme uviedli tvoje pravé meno alebo máme uviesť falošné meno?

Dajte tam moje meno, nemám čo skrývať.

 

Anastasia Belická žije v Petrohrade a s Andrejom Gluškom sú dobrí kamaráti. Svoje emailové vyjadrenie zakončila ospravedlnením: „prepáč, ak som zranila niečie city.“

 

„Verím v skutočnú homosexuálnu lásku, ALE nemyslím si, že v reálnom svete je každý gay gayom od prírody, niektorí sa jednoducho nechávajú ovplyvniť módnymi trendmi, možno umením. Alebo chcú iba skúsiť niečo nové v sexuálnom živote. Stretla som sa s takými ľuďmi a nezdieľam ich spôsob života. Na druhej strane, každý človek sa rodí ako heterosexuál, ja, ty, všetci… no každý máme slabosti a túžby. A tak si jeden zvolí cestu tradičných vzťahov, čo možno súvisí s povahou vzťahov v našej rodine, zatiaľ čo druhý – a toto možno vyznie „nábožensky“ – nedokáže vyhrať svoj vnútorný zápas a zvolí si homosexuálne vzťahy.

 

Je pre mňa veľmi náročné písať ti o tom. Ty si žil v Španielsku, ktoré má úplne odlišnú mentalitu a životnú filozofiu, na míle vzdialenú od ruskej. Naše vnímanie tejto otázky vychádza z ruských dejín a homosexualita nie je bežný druh vzťahov – to uznávam aj ja. A nechcem, aby moje deti, otec a stará mama vídali na ulici cukrujúcich sa chlapov, ktorí by prirodzene mali byť symbolom odvahy, sebadôvery a silného pohlavia.

 

Pokiaľ ide o verejné demonštrácie, som proti takýmto „pornografickým“ šou. Ak chcú gayovia žiť ako obyčajní ľudia, mali by prestať túto tému všetkým nanucovať. Rozumiem, že je pre nich dôležité chrániť si svoj spôsob života a viem, aké je žiť každý deň pod psychickým tlakom. Mám mnohých kamarátov homosexuálov a nezhováram sa s nimi o homosexualite, pretože ich proste beriem ako hocijakých iných priateľov – bez rozdielu.“

 

 

Nina Ivanovová, ktorá radšej nechcela uviesť svoje pravé meno, má 23 rokov. Vyštudovala medzinárodné vzťahy a regionálny rozvoj a v súčasnosti žije v Jekaterinburgu, hlavnom meste Uralského federálneho okruhu. Ponúka nám vlastný pohľad na prijatie zákona na ochranu maloletých pred propagáciou „netradičných“ sexuálnych orientácií.

 

„Myslím si, že sexuálna orientácia je každého súkromná vec. Každý by si ju mal vybrať sám za seba. Nemal by však do toho nútiť iných (aby si zvolili byť lesbička alebo gay). Na druhej strane, homosexuáli by nemali cítiť spoločenský tlak iba pre svoju orientáciu. Väčšina Rusov je veľmi konzervatívna, majú problém akceptovať homosexualitu vo svojom okolí. Mladí gayovia musia svoju sexualitu skrývať. V opačnom prípade sa môžu stať terčom hooligans alebo iných útočníkov. To je smutné.

 

Myslím, že moji priatelia majú na to rovnaký názor. Žijeme vo veľkomeste, veľa cestujeme a chápeme, že by sme mali tolerovať a rešpektovať iných ľudí (bez ohľadu na ich náboženstvo, vek, národnosť alebo sexuálnu orientáciu). Ale keď ľudia (či už homosexuáli alebo heterosexuáli) príliš prejavujú svoje city na verejnosti (mám na mysli vrúcne bozky a objatia), sama sa cítim nepohodlne, pretože je to ich súkromný život.

 

Počula som už aj názor, že tento problém vraj nie je až taký naliehavý. Ľudia venujú celej téme LGBT priveľa pozornosti. V Rusku máme závažnejšie spoločenské problémy, ľudia napríklad čakajú niekoľko rokov, než sa im pre dieťa ujde miesto v škôlke a podobne.“

 

Xavier Colás je moskovský korešpondent denníka El Mundo, jedného z najpredávanejších denníkov v Španielsku. Na tomto mieste pracuje od januára 2012. Predtým žil v Petrohrade, kam pricestoval ešte ako študent.

 

Prečo je podľa tvojho názoru homosexualita v Rusku tak zle prijímaná?

Myslím si, že Rusku neuveriteľne chýba empatia, občianska spoločnosť je slabá, takmer neexistuje. Ani v Španielsku nás gayovia pred tridsiatimi rokmi nenadchýnali, no mali sme istý rešpekt pred tým, čomu sme nerozumeli. S postupom času si táto komunita získala pozornosť, až sme na ňu začali byť hrdí. Pre Rusko je zložitejšie počúvať, pretože ho oslabuje kríza vlastnej identity. Navyše, ruská spoločnosť je veľmi tradičná, čo sa niektorých vecí týka (žiadny feminizmus, ekologizmus, ani združovanie), hoci je veľmi liberálna a otvorená v iných (rozvody, sex, internet). Navyše existuje zlozvyk spájať gayov s pedofíliou, čo komplikuje dialóg.

[http://www.elmundo.es/elmundo/2013/06/11/internacional/1370958773.html]

 

Myslíš, že nedostatok tolerancie súvisí s homofóbiou alebo má pôvod v kultúre?

Vláda odmieta gayov, ktorí sa nejakým spôsobom organizujú, nie tých, čo ostávajú v tieni. Kremeľ nechce gayov, čo sa sťažujú, hovoria po anglicky s médiami, dožadujú sa pozornosti, ničiac tak obraz krajiny. Rusi, na druhej strane, si zakladajú na tradíciách. Naozaj si myslia, že gayovia majú problém alebo že morálne skazia spoločnosť. Nevedia, čo hovoria. Ale nevedia to, pretože nepočúvajú a pretože sa mnohí gayovia neozývajú. A oni sa neozývajú, žijú v tieni, z vyššie spomenutých dôvodov. Problémom nie sú ani tak predsudky (tie vždy boli aj budú), ale fakt, že je málo tých, ktorí by sa voči nim postavili. Aj nedôvera k vonkajšiemu svetu (Rusko je uzavretá krajina) znemožňuje, aby pomoc prišla zvonku.

 

Zúčastnil si sa nejakej manifestácie, či už za alebo proti homosexuálom? Aká tam bola atmosféra?

Atmosféra je napätá a podporuje vulgárnych ľudí k urážkam. Najnápadnejšie na Rusku je to, že je málo heterosexuálov ochotných brániť práva gayov. To, čo verejnosť nevie, je, že množstvo zranených, o ktorých sa informuje, je proti gayom. Gayovia tu v Rusku sa dosť mlátia, a keď ich osemkrát po sebe nazvú pedofilmi z druhej strany námestia, prekročia policajné bariéry (bojujúc s policajtom) a postavia sa zoči-voči nepriateľom (útočiac na jedného či dvoch). Následne sa vrátia k manifestácii (odtláčajúc dvoch policajtov). Raz som bol na pochode za práva gayov a nikto neprišiel. Len ja a policajti.

Dúhové vlajky je často vidieť na protivládnych demonštráciách. Hoci opoziční lídri (o vláde ani nehovorím) sa vyhýbajú tomu, aby túto tému vyťahovali na svetlo. Je to akoby si sa Rubalcabu [pozn. Alfredo Pérez Rubalcaba, španielsky opozičný líder] opýtal na marihuanu. Dnes sú demonštrácie za homosexualitu zakázané. Zákon „proti šíreniu propagandy medzi maloletými“ je tak trochu pasca. V skutočnosti sú deti všade, takže by nikto nemohol povedať, že je gay, ani na Bajkalskom jazere pri štyridsiatich stupňoch pod nulou. Rusko gayom zapchalo ústa.

 

Myslíš, že sa situácia v budúcnosti zlepší?

Bez pochýb. Gayovia svoj boj vyhrajú, tak ako ho vyhrali v Španielsku. Bude to podobný proces ako v Európskej únii v 60. rokoch. Ťažký, ale neústupný. Ruská spoločnosť nie je k vláde lojálna. Rusi sú pripravení vládu trpieť, no nie večne.

 

Sú mladí ľudia tolerantnejší?

Ani nie tak tolerantnejší ako vnímavejší. Dajú sa skôr presvedčiť. Sú pripravení na nepohodu. A sú menej poslušní. Medzi Moskvou či Petrohradom a zvyškom Ruska je veľký rozdiel. Na vidieku je situácia komplikovaná, pretože gayovia sú napádaní miestnymi výtržníkmi, a tieto zločiny ostávajú nepotrestané. V hlavnom meste je frustrácia zdieľaná, keďže na osobnej úrovni si gayovia robia čo chcú (samozrejme v súkromí).

 

Chcel by som poznať tvoj vlastný názor na to, čo sa deje.

Pred rokom som sa bavil s dvomi Ruskami na párty. Načal som tému homosexuality. Ani jedna z nich gayov neodsúdila, no neubránili sa nepríjemnému tónu. Všetko, čo hovorili, boli vety typu: Ja proti nim nič nemám, nič mi neurobili, sú akí sú a nemôžu sa zmeniť, nemali by sme ich trápiť. Ľutovali ich. O pár mesiacov sa párty opakovala. Prišiel tam aj jeden môj kolega, gay. Bol celkom pekný, pochádzal z latinskoamerickej krajiny, bol veľmi sympatický, hovoril dobre po rusky, zapadol do skupiny, pamätal si každého meno a dievčatám skladal lichôtky. Mal so sebou aj priateľa, Rusa, pekného tichšieho chlapca. Boli tam aj spomínané dve slečny. Boli z nich úplne nadšené, pretože obaja v mnohom prevyšovali priemerných ruských chlapcov. Boli by chceli aby zeleninár, šéf aj kolega z práce boli ako môj známy. Navyše, pred týždňom bola ďalšia párty. Situácia sa zopakovala: pár gayov, Španiel a Rus, obaja tréneri vo fitnesscentre aj tréneri tanca. Sympatickí, stredobodom pozornosti. Tie dve sa od nich neodlepili, pridali si ich na Facebook, a už ich aj pozvali na nejakú narodeninovú oslavu. „Sú skvelí, takí zlatí!“ Ani náznak podozrenia z pedofílie. Názor, že gayovia sú skazení, prasce, pedofilovia a perverzáci sa ľahko udržuje, ak ich nenecháte ukázať sa takých, akí sú. Ale len čo sa objavia na scéne, maska spadne aj v Rusku. A keď sa ukáže, že sú v pohode, opadnú aj ostatné predsudky. Ako heterosexuála ma vždy otravoval pochod Gay pride [pozn. pride = hrdosť, hrdí]. Byť hrdí? A na čo? Byť gayom nie je žiadna zásluha. Ale v Rusku som sa naučil, že hoci to nie je zásluha, hrdosť je dôležitá v boji so šikanovaním. V tejto homofóbnej vojne prvé, čo Rusi stratia, budú dievčatá. Tak ako tie dve, o ktorých som hovoril. Ženy sú vždy popredu. A keď stratia podporu žien, homofóbovia prehrajú celú vojnu.