Nile Miller prišiel z texaského Austinu do ukrajinského mesta Charkov na študijný pobyt. Po príchode sa mu ani nesnívalo, že by počas svojho pobytu mohol zažiť revolúciu v krajine. Pre Meeting Halfway porozprával o svojom pohľade na krajinu, o ktorej len ťažko môže svojim krajanom podať zrozumiteľný obraz.
V ruštine je jedno príslovie, ktoré vyjasňuje všetky svetské fenomény, veľké aj tie menšie. Príslovie znie takto: „Jazyk ťa zavedie až do Kyjeva“ a rozhodne to stačí, veď pred pár mesiacmi som sa nachádzal len na skok od Námestia nezávislosti v centre Kyjeva. Bolo to presne deň po osudnom rozhodnutí prezidenta Janukovyča odvrátiť sa od dohody, ktorá mala priviesť Ukrajinu na dlhú, zato všednú cestu smerom k členstvu v Európskej únii. Práve vtedy som sa náhodou nachádzal v hlavnom meste. Ako som tak stál na Majdane a sledoval tucty nespokojných, ale optimistických protestantov, ako tancujú a spievajú, modrožltá vlajka Ukrajiny spolu s vlajkou EÚ viali v studenom novembrovom vetre a dášť nám padal na hlavy, nikdy by som si nepomyslel, že som sa práve stal svedkom revolúcie. Aby som bol úprimný, bola to túžba po cestovaní a môj záujem o ruštinu, ktoré vo mne, vysokoškolákovi z Texasu, vyvolali nápad stráviť jeden rok štúdia na Ukrajine. Po takmer polroku strávenom tu si začínam uvedomovať, aká je táto krajina jedinečná, situovaná povážlivo na hranici medzi ruskou minulosťou a európskou budúcnosťou.
Dnešná Ukrajina je vlastne spojením dvoch historicky, geograficky aj jazykovo odlišných regiónov: ukrajinsky hovoriacim, európskym západom, s jeho úzkymi uličkami posiatymi mačacími hlavami a katolíckymi kostolmi, a rusifikovaným, významne priemyselným východom. Študujem v Charkove, druhom najväčšom ukrajinskom meste, ktoré sa nachádza len chvíľu cesty vlakom od ruského Belgorodu. Do 1934 to bolo hlavné mesto Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky a dokonca aj dnes toto mesto hrdo nosí titul prvého ukrajinského hlavného mesta. Počas sovietskych čias bol Charkov dôležitým vzdelávacím, kultúrnym a vedeckým centrom. Ak má východná Ukrajina nejaké hlavné mesto, je ním Charkov. Ukrajinčina sa tu takmer nepoužíva. „Bábušky“ s kamennými tvárami, ktoré videli všetko, klebetia na lavičkách v parku po rusky. Univerzitní študenti sa náhlia temnými a preplnenými chodbami rozprávajúc sa po rusky. Ľudia žijúci v tejto časti Ukrajiny majú priateľov, rodinu a pracovné kontakty v Rusku a mnohí z nich denne prekračujú hranicu.
Popravde, v slabej chvíli som sa uchyľoval k tomu, že som priateľom aj rodine hovoril, že miesto kde žijem je „v podstate Rusko“. Vytvoriť pre nich obraz o živote na Ukrajine, krajine, ktorú, úprimne, väčšina Američanov ani len nenájde na mape, je pre mňa skutočne ťažké. Na začiatok, Ukrajina je jednou z najchudobnejších európskych krajín. Hoci sa Ukrajinci majú dnes lepšie než počas ťažkého obdobia po páde sovietskeho režimu, deravé cesty, opadané fasády domov a náladové výťahy, ktoré každý deň nachádzam, hovoria všetko o dnešnej ekonomickej situácii krajiny. Ale návšteva v ukrajinskej rodine okamžite ukáže, že je to hlavne krajina ľudí, ktorí sú vďační za to, čo majú. Reprezentatívnosť je ukrajinská národná črta. Zatiaľ čo mladým Američanom je ukradnuté, že po meste chodia v basketbalových kraťasoch, tričkách a teniskách, Ukrajinci sa snažia vyzerať dobre vždy, keď idú na verejnosť. Ženy sa nesú v šatách a opätkoch, muži ukazujú štýlové džínsy a nalakované, blýskajúce sa čierne topánky. Či už na trhovisku, v metre alebo na prechádzke v parku, Ukrajinci vždy vyzerajú ako na módnej prehliadke. Na priateľov si Ukrajinci potrpia tak ako na módu. Je ťažké dostať sa k človeku blízko, ale keď sa vám to podarí, už ste tam zrejme navždy. Nevnucujú sa, čo môže Američan vnímať ako prejav odmeranosti. Úsmevy a smiech si nechávajú na chvíle, keď je na ne naozajstný dôvod. Ortodoxná cirkev je jednou z najsilnejších síl v spoločnosti – takmer každý Ukrajinec nosí trojitý kríž pod tričkom. Muži aj ženy všetkých vekových kategórií sa prežehnávajú a ukláňajú, keď prechádzajú okolo katedrál s cibuľovitými kupolami na ceste do práce či do školy.
Ale hádam najväčší rozdiel medzi americkou a ukrajinskou kultúrou je ukrajinská kolektívna mentalita, vrastená po storočiach nevoľníctva a následného núteného spoločného vlastníctva pod sovietskym režimom. Je to vlastnosť, ktorá dáva prednosť záujmom spoločnosti pred záujmami jednotlivca. Kvôli extrémnym útrapám, ktoré Ukrajina vytrpela počas socializmu (bola známa ako „košík na chlieb“ Sovietskeho zväzu, v roku 1930 milióny ľudí zahynuli dôsledkom umelo vytvorenej hladovke známej ako „Holodomor“) sa u mnohých Ukrajincov rozvinul divoký odpor k Sovietom a protiruské postoje. Druhá svetová vojna však urýchlila rusifikáciu východnej a južnej Ukrajiny a započala tak rozdelenie ukrajinskej spoločnosti, ktoré vidíme dnes.
To je dôvod, prečo je väčšina ľudí v tomto regióne ostražitá ak nemá úplne negatívny postoj k bojom, ktoré prebiehajú v Kyjeve. Nesympatizujú s ich západnými susedmi, ktorí medzi Ukrajincami a Rusmi vidia zívajúcu kultúrnu priepasť a cítia nepriateľstvo k tejto krajine a jazyku. Počas politických nepokojov v posledných niekoľkých týždňoch, Charkov ostáva obzvlášť pokojný. Jeho námestie (najväčšie na Ukrajine a jedno z najväčších v Európe) je prázdne kvôli stavbe vianočného stromčeka a sviatočných trhov so stánkami, obrovským snehuliakom a matrioškami v životnej veľkosti. A dokonca aj po tom všetkom krviprelievaní, ktoré sa udialo po prijatí balíčka kontroverzných zákonov limitujúcich práva majdanských demonštrantov, jediná väčšia demonštrácia v Charkove bola demonštrácia na podporu Janukovyčovho režimu. Napriek tomu, je dôležité neprikláňať sa k myšlienke, že východní Ukrajinci sa cítia byť menej Ukrajincami než ich bratia a sestry za Dneprom. Ako cudzinec len ťažko chápem všetky odtiene západno-východného konfliktu, ale interpretujem to nasledovne: východní Ukrajinci nevnímajú ruský jazyk a kultúru ako niečo, čo bráni rozvoju ukrajinskej kultúry a samostatnosti, zatiaľ čo ľudia na západe chcú spáliť mosty za minulosťou a to zahŕňa aj pochovanie Ruska ako Veľkého brata a nájsť samostatnú ukrajinskú cestu.
Trochu mi to pripomína už generácie starý konflikt medzi severom a juhom v USA, ktorý oddeľuje pohodových južanov popíjajúcich sladký čaj od zaneprázdených, pokrokových, rýchlo rozprávajúcich Yankeeov zo severu. Tiež ide o dva národy s výrazne rozdielnym pohľadom na minulosť, prítomnosť a budúcnosť, spojené (hoci aj zdráhavo) pod jednu vlajku. Táto krajina na okraji Európy má v mojom srdci špeciálne miesto a ja úprimne dúfam, že jej ľudia a vláda nájdu cestu z týchto ťažkých čias, ktorá dá všetkým Ukrajincom spoločný dôvod byť hrdí na to, že sú nie Európanmi, nie Rusmi, ale Ukrajincami.
[crp]
Najnovšie komentáre